Srbsko

28.jún – 4.júl 2004

        Keď ma pred niekoľkými mesiacmi Katka Hricová oslovila s možnosťou ísť spolu s daľšími ľuďmi do Srbska na tábor Detskej misie, netušila som, že to bude taký – po každej stránke – požehnaný čas. Katka pochádza z Vojvodiny - z oblasti, kde žije slovenská menšina už asi 200 rokov. Na plný úväzok pracuje v Detskej misii nielen medzi slovenskými, ale aj srbskými deťmi. My dve sme sa zoznámili na Slovensku, keď tu Katka istý čas - počas vojny v Juhoslávii - žila.

Misijný tím

        Vo výprave Apoštolskej cirkvi nás bolo osem – Roman Lacho ako vedúci (volali sme ho Hawran, keďže boli dvaja Romanovia), Barča Blahová, Anka Rybárová, Heňo Ludvig, Roman Hrubý, Miro a Marek Beničákovci a ja (Ria). Aby moji synovia nemali pocit, že sú niekde s mamou, dohodli sme sa, že nebudeme deťom hovoriť, že sme rodina a každý bude vystupovať nezávisle - ako člen tímu.
        Okrem nášho tímu z Bratislavy boli v tábore medzi vedúcimi ešte Slováci žijúci v Srbsku - Katka Hricová, manželia Rasťo a Milina Dudášovci a Mila Pavajová. Katka a Mila vedú stretnutia detí na evanjelickej fare – každá na inom mieste - a deti v tábore boli vlastne z ich skupín. Títo naši srbskí Slováci boli pre mňa vzorom v usilovnej a vernej práci pre Pána aj v zložitých duchovných podmienkach, ktoré tam sú. Deti ešte prichádzajú na stretnutia na fare, ale dospievajúci strácajú záujem, keďže v cirkvi sú väčšinou starší ľudia a chýbajú pracovníci s mládežou. Veľkou prekážkou je tiež tradícia a neochota ľudí ju zmeniť tak, aby cirkev oslovovala aj mladých ľudí.
        V tábore sa vystriedali aj ďalší ľudia z cirkvi, ktorej patril celý areál tábora, nazvaný Bétel (Dom Boží). Pani kuchárka, ktorá veľmi chutne varila, jej brat, ktorý pomáhal s nákupmi a technickým zabezpečením, srbský manželský pár zo zboru a ďalší. Areál ešte nie je dobudovaný a títo ľudia robia všetko preto, aby to mohlo byť miesto požehnania pre mnohých.

Pán Boh je najlepsí režisér

        Pred samotným táborom sme mali ešte na Slovensku niekoľko porád, kde sme pripravovali tábor po organizačnej stránke, keďže našou úlohou bolo pripraviť náplň celého tábora. Za tábor sme sa modlili a aj postili, uvedomovali sme si, že dôležitejšia ako samotný program je jednota medzi vedúcimi. Za ňu sme sa špeciálne modlili. A stalo sa! Od začiatku vládla súhra nielen medzi nami z Bratislavy, ale aj medzi slovenskými vedúcimi zo Srbska a to sme boli naozaj veľmi rôznorodý tím. Všetko do seba prirodzene zapadalo, každý bol rovnako dôležitý a potrebný a zároveň doplnkom pre ostatných. Náš Pán je najlepší režisér! Ľudsky by sme to nemohli nijako naplánovať, lebo sme sa ani nepoznali. Príkladom spolupráce bolo, že pri večernom programe sme časť chvál viedli my – Anka a hudobníci Marek, Heňo a Hawran a časť viedla Mila s Rasťom, ktorý hral na synťáku.

Čo sme v tábore robili

        Ústrednou témou celého tábora bolo pritiahnuť deti k pravidelnému čítaniu Božieho slova – Biblie. Každé dieťa dostalo na papieri základné informácie k čítaniu Biblie, aby sa k nim mohlo vrátiť aj doma. Postupne sa preberalo, prečo je dôležité čítať Bibliu, aký osoh z toho môžeme mať. Na to boli zamerané už raňajšie stíšenia, na ktorých boli deti rozdelené do skupiniek po štyroch s jedným vedúcim. Každý večer zase niekto z nás predstavil deťom jedného hrdinu Biblie a jeho situáciu aplikoval na súčasnosť, na dnešné pomery. Deti si postupne vypočuli príbehy o Noachovi, Jozefovi Egyptskom, Dávidovi, Ester a nakoniec o dreve kríža. Posledný príbeh vyústil do výzvy k rozhodnutiu otvoriť svoje srdce pre Pána Ježiša. Aj keď sme neboli svedkami radikálnych rozhodnutí, videli sme, že niektoré deti boli pohnuté vo svojom srdci a tak dúfame, že semienka Božieho slova aj z tohto tábora raz prinesú úrodu, keď príde tomu čas.
        Počas tábora bola tiež možnosť vytiahnuť si jeden alebo viac veršíkov, ktoré Barča a Anka pripravili, a naučiť sa ich naspamäť, za čo deti potom dostali nálepku k svojmu menu. Počas celého tábora na stene visel veľký papier s menami detí a každý deň mohli deti získať nálepky v tvare hviezdičiek, usmiatych tváričiek, kvetiniek, motýlikov, lienok a pod. za rôzne veci – napr. ak dobrovoľne pomáhali pri práci, aj keď nemali službu, alebo za už spomenuté biblické veršíky, ktoré pred všetkými odrecitovali alebo za rôzne úlohy na angličtine, za to, ak zaspali večer medzi prvými, za ustlatú posteľ a poriadok okolo nej, za správne odpovede na otázky pri večerných témach a pod. Páčilo sa mi, že naši srbskí Slováci deti od začiatku zapojili aj do práce. Hoci riady umývala najmä Milina, vždy bola určená služba, ktorá jej pomáhala spratať zo stolov, poutierať a poodkladať čistý riad, utrieť stoly, pozametať a poumývať dlážku v spoločenskej miestnosti, ktorá však slúžila aj ako jedáleň. Každý deň tiež iná služba pozametala miestnosti, kde sa spalo a chlapci mali na starosti aj dvor, lebo ich bolo omnoho viac – osemnásť. Dievčat bolo iba šesť. Hoci boli deti rôzneho veku – od 8 do 15 rokov, nebol to problém – bolo to ako v rodine. Aj sme sa tak cítili, lebo sme skoro všetci spali „na jednej kope“. Spalo sa totiž na poschodí – všetci chlapci aj s vedúcimi spali v jednej izbe okrem Hawrana a Heňa, ktorí sa tam už nezmestili a preto spali v spoločenskej miestnosti. A tiež dievčatá a vedúce spali v druhej – menšej – izbe, ktorá však nadväzovala na chlapčenskú veľkú, pretože chýbali dvere.
        Počas tábora fungovala Pošta. Navzájom sme si písali povzbudenia, biblické veršíky, odkazy alebo sme si posielali obrázky, drobnosti, skrátka - kto čo chcel. Hádzalo sa to do peknej farebnej krabice, ktorú vyrobila Barča, a určení poštári trikrát za deň poštu z krabice vybrali a doručili adresátom.

Netradičné hry

        Okrem každodennej rannej rozcvičky, ktorú viedli Miro s Romanom, a športových hier – futbalu a vybíjanej – deti zakúsili aj netradičné súťaže a hry. Najväčší úspech malo dobrovoľné jedenie hmyzu alebo pitie „pomyjí“, čo bol nápoj – zmes všetkého možného, čo bolo v chladničke – napr. vajce + worchestrova omáčka + kečup + ocot + mlieko + ..., za čo sa dalo získať veľa bodov. Jeden chlapec zjedol chrústa, čím si vyslúžil obdiv ostatných. Ďalšie disciplíny boli napr. zápasenie, šplh na lane, skákanie vo vreci a pod. Na záver tábora bola veľká hra – niečo na spôsob Pevnosti Boyard, kde deti riešili rôzne úlohy, aby získali indície. Radil im pritom Pútnik (Barča), Vtáčik (Anka), Rybka (Marek), vedomostné úlohy riešili s Madam Hortenziou (Ria). Z každej duchovnej témy, ktoré sme vždy večer preberali, riešili krížovku, takže si preopakovali, čo sa naučili. Riešili aj logické a tvorivé úlohy – napr. museli vymyslieť abecedu alebo ódu na Džingischána, ktorým bol v hre Heňo. Dôležitosť mu dodávali dvaja hrozivo vyzerajúci strážcovia, ktorými boli Hawran a Miro. Ak deti porušili pravidlá, dostali sa do väzenia, kde bol strážcom Roman, a tiež, ak nevyriešili nejakú úlohu, ale chceli získať indíciu, museli niekoho zo svojho družstva poslať do väzenia. Zaujímavé a aj komické bolo, že aj staršie deti to brali veľmi vážne.
        Barča mala úspech s nácvikom choreografie tanca na anglickú pieseň ´Every Move I Make´. Najprv sa deťom do toho veľmi nechcelo, ale keď sme začali nacvičovať (pridali sa aj vedúci), chytilo ich to a dokonca, keď sme odchádzali, niekoľko chlapcov to predviedlo na rozlúčku v prítomnosti nielen nás, ale aj svojich rodičov.

Možnosti pre všetky deti

        Pri viacerých aktivitách v tábore sme sa presvedčili, že aj keď deti nad niečím najprv ohŕňali nos, neskôr sa im to zapáčilo, takže sa netreba nechať odradiť zdanlivým nezáujmom detí ani v budúcnosti, ale povzbudiť ich, aby sa zapojili.
        Deti, ktoré chceli, mohli v tábore tiež modelovať z plastelíny alebo z modelárskej hmoty, ktorú sme po usušení aj nafarbili.
        Na hodinách angličtiny boli deti na veľmi rôznej úrovni – niektorí dokonca anglicky vôbec nevedeli. Každý sa však v rámci svojich možností mohol niečo naučiť. Deti spievali anglické piesne, čítali anglické veršíky z Biblie, ktoré sme preberali aj na ranných stíšeniach v slovenčine a robili rôzne tvorivé aktivity – krížovky, doplňovačky, príbehy podľa obrázkov, tvorili slová, skladali vety, a pod.
        Chlapci veľmi radi zápasili so svojimi vedúcimi zo Slovenska a dali im riadne zabrať. Aj najmladší členovia nášho tímu sa v tejto úlohe veľmi dobre osvedčili, lebo pre deti v tábore bol veľmi vzácny najmä čas a láska, ktoré sme im venovali nielen pri hrách a programe, ale aj vo voľných chvíľach.
        Na konci tábora boli vyhodnotené všetky súťaže a deti boli odmenené. Každé dostalo darčekový balíček a najúspešnejšie deti ešte čosi naviac. Takže z darčekov sa tešili všetci, dokonca aj vedúci, lebo Katka pripravila darčeky aj pre nás.

Čo ešte pre nás Boh pripravil

        Po skončení tábora , keď už deti odišli domov, nás Katka zobrala do blízkeho mesta Novi Sad, kde sme okúsili miestne špeciality v rybárskej reštaurácii na Dunajskom nábreží a poobedie sme strávili v centre mesta. Potom sme šli do mestečka Stara Pazova ku Katkinej rodine. Tam sme sa znovu stretli s deťmi z tábora, ktoré tam žijú, a mali sme tak možnosť stráviť s nimi ešte nejaký čas. Všetkých nás u Katky štedro pohostili a aj kráľovsky vychystali na cestu domov. Boli sme dojatí vďačnosťou a štedrosťou Slovákov žijúcich na „Dolnej Zemi“.

        Pán Boh konal ešte aj počas cesty domov. Náš šofér bol hladný po Bohu. Anka, ktorá vedľa neho sedela, sa s ním po celý čas rozprávala a všetci sme sa s ním modlili, keď otváral svoje srdce Bohu.

        Celý tábor aj s cestou bol pre mňa svedectvom, že ak Pán Boh niečo pripraví a my si zodpovedne odvedieme svoju časť práce, stačí do pripravených skutkov iba vstúpiť a je to požehnanie nielen pre tých, ktorým je slúžené, ale aj pre slúžiacich.

        Veľa detí pri odchode z tábora plakalo, bolo im ľúto, že sa už tábor končí a všetci by tam boli ešte ostali dlhšie.
        Ak to má Pán Boh v pláne, možno sa stretneme o rok...
 

Mária Beničáková (Ria)